Šľachtic srdcom

At the going down of the sun and in the morning, we will remember them

Keď som pred rokmi zistila, že v Spojenom kráľovstve sa vojnovým veteránom a obetiam vojny vzdáva každoročne hold, veľmi ma to chytilo za srdce. Sledovala som ako si celý národ pripína červené maky na ich pamiatku, ako sa organizuje Festival of Remembrance, program pripomínajúci si ich službu, kladenie vencov pri Cenotaph, pomníku padlých, nasledované dvomi minútami ticha a ďalšími podujatiami vedúcimi až k 11. novembru, ktorý si pripomíname ako deň, kedy skončila prvá svetová vojna. To všetko sa dialo zatiaľ čo u nás o tom nepadlo ani slovo.

It is important to remember because of the agony we went through and all the lives that were lost.

~ veterán WW2

Pred tromi rokmi som sa práve okolo tohto času stretla s princom Edwardom a hádajte čo. On i všetci tí čo ho sprevádzali mali pripnutý červený mak. Je symbolom úcty padlým, vďaky za ich službu no aj službu tých, čo slúžia dnes a tiež vyjadrením nádeje v budúcnosť v mieri. Veľmi ma mrzelo, že hoci som o tomto všetkom vedela a dlho obdivovala britské odhodlanie nezabudnúť, sama som takýto červený mak nemala. Mohol to byť dobrý bonding topic 😁

Po návrate domov som si však povedala, že je načase si jeden zaobstarať. Spája sa mi s tým aj milá spomienka, keď som sa náhodou stretla s pánom, ktorý riadi organizáciu starajúcu sa o vojnové hroby. Bol príjemne prekvapený, že niečo také vidí nielenže na Slovensku, ale ešte u mladej generácie. Pobavený poznamenal, že on sám taký nemá a že som ho práve zahanbila 😅

Today, it is easy to think of them as statistics. But we should remember that they were fathers, mothers, sons, daughters, husbands, wifes… Who just like you and me carried hope for better life.

~ Norman Bartlett, veterán WW2

Minulý rok sa však červené maky sporadicky objavili aj u nás – u moderátorov či štátnych predstaviteľov. A tento rok je ich vidieť znovu. Je to veľmi zvláštny pocit, zatiaľ ma to stále prekvapuje, keď ich vidím. Každopádne, som veľmi rada, že sa to začína dostávať aj k nám, pretože zabudnúť na vojnu a všetko, čo sme jej obetovali je niečo, čo si ako spoločnosť nemôžme dovoliť.

When you go home, tell them of us and say – for your tomorrow, we gave our today.

~ John Maxwell Edmonds

Čo sa týka tohtoročného Festival of Remembrance a kladenia vencov pri Cenotaph, opäť to bola veľmi dojímavá záležitosť. A to aj napriek tomu, že sa museli obmedziť čo do počtu ľudí a vynájsť tak, aby boli dodržané všetky protipandemické opatrenia. Bolo to iné, no vôbec tomu neubralo na hĺbke. Nezabudlo sa ani na vzdanie holdu tým, ktorí práve pri tejto kríze pomáhajú a ako povedal princ Charles: We have been reminded that heroes and heroines are all around us and take many forms.

Osobne mám okrem nosenia červeného maku v tomto období aj vo zvyku zastaviť sa pri pomníkoch pripomínajúcich vojakov i obete vojny. Zapáliť im sviečku, v tichu im poďakovať za svet, v ktorom slobodne žijeme a poprosiť za pokoj ich dušiam.

A čo vy? Dotýka sa vás táto téma? Viete, kde v okolí máte vojenské pamätníky?

EDIT 11.11.: Ak by ste sa chceli zapojiť do zbierky ku Dňu veteránov organizovanou Post Bellum SK, podporíte tým nielen zaznamenávanie životných príbehov veteránov zo Slovenska a dokumentáciu hrôz 20. storočia, ale aj vzdelávaciu činnosť tejto organizácie 🌹

5 myšlienok na “At the going down of the sun and in the morning, we will remember them

  1. Názov rubriky je taaak super – Šľachtic srdcom!!! ❤ Priznávam, že som si to doteraz nevšimla, alebo som na to zabudla, ale najprv som si myslela, že to bude nejaký fajnový historický román, ktorý si začala písať 😀

    Čo sa týka 11. novembra, nikdy som sa nad tým až tak nepozastavovala… Netvrdím, že mi nezáleží na veteránoch svetových vojen, ale akosi to u mňa vždy zatienil 17. november. To je môj obľúbený sviatok … A všeobecne sa skôr pozastavujem pri protikomunistických pamätníkoch alebo pamätníkoch SNP.

    Tak či onak, obdivujem, ako to prežívaš ty! Nevedela som, že zapaľuješ sviečky pri týchto pomníkoch atď. Fakt, klobúk dolu!

    P.S. Krááásny článok 🙂

    Páči sa mi

    1. Ďakujeeem 😁 Ono, bol aj nápad napísať príbeh s týmto názvom, ale zatiaľ sa nekoná, takže je to dovtedy rubrika pre royal veci 😃😃

      17. november je takisto veľmi dôležitý, o tom niet pochýb 🙂 V článku som to nespomínala, ale môj pradedo sa zúčastnil WW1 a v dôsledkoch WW2 zomrel… Takže je to istým spôsobom aj osobné, povedala by som.

      Liked by 1 person

  2. Popravdě, já to nikdy neslavila. Seznámila jsem se s tím pouze na střední v angličtině a pak až na vysoké, kde většina studentů právě nosí máky a daruje peníze.

    Páči sa mi

  3. Popravdě, tohle mě celé nějak minulo. Jestli o tom někdy mluvili ve škole, hádám, že jsem se zrovna válela doma s bacilem, protože co si pamatuju, tak jsem o mácích poprvé slyšela od tebe. Ale pěkně napsané and ty citáty mají pravdu. Je třeba pamatovat a připomínat si, co se stalo a s jenom trochou štěstí si z toho možná něco vzít a vyhnout se podobným věfcem v budoucnu (ale to bych chtěla od lidí celkově moc, co? 😀 )
    A na závěr k těm otázkám… A víš, že nevím? Teda tady v Hradci netuším, v Kame jo, ale tady si budu muset doplnit mezery ve vzdělání, protože co se Hradce týče, vím tak akorát kde je Hus. 😀

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s